Lekársky obzor

najstarší lekársky odborný časopis na Slovensku - V každom čísle získajte 2 kredity

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Home Lekársky obzor 2010 Lekársky obzor 10/2010 Katatónia a katatónne syndrómy: nové prístupy k ich klasifikácii

Katatónia a katatónne syndrómy: nové prístupy k ich klasifikácii

E-mail Tlačiť PDF
  • Ľubica FORGÁČOVÁ, Mariana KONÍKOVÁ, Zuzana ZACHAROVÁ
  • Katatónia a katatónne syndrómy: nové prístupy k ich klasifikácii
  • Lek Obz, 59, 2010, č. 10, s. 403 – 408.

Súhrn

V psychiatrickej literatúre sa katatónia definuje ako motorický alebo psychomotorický syndróm doprevádzaný poruchami myslenia, vôle a vedomia. Katatónia sa môže vyskytovať pri rôznych chorobných stavoch, pri schizofrénii, rôznych organických chorobách mozgu a mozgových dysfunkciách, pri afektívnych poruchách. V minulosti sa rozlišovali jednotlivé formy katatónie na základe závažnosti, psychopatologických príznakov, priebehu a etiológie. V predkladanom príspevku je uvedený prehľad tradičných foriem katatónie a nové trendy v klasifikácií katatónnych stavov v klasifikácii Americkej psychiatrickej asociácie (DSM-IV) a v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH-10).

Kľúčové slová: katatónny syndróm – formy katatónie – klasifikácia katatónnych syndrómov.

Lek Obz, 59, 2010, č. 10, s. 403 – 408.

Catatonia and catatonic syndromes: A new attitudes to their classification

Summary

Catatonia is defined as motor or psychomotor syndrome accompanied with abnormalities of thinking, volition and consciousness. Catatonia can occur in various pathological mental states (in schizophrenia, in organic diseases of the brain, in brain dysfunctions and in affective disorders). In the past, the tendencies to differentiate catatonic syndromes upon the severity, psychopathological symptoms, course and etiology were observed. In this paper, the summary of older traditional forms of catatonia as well as new trends of classification of catatonia in classification of the American psychiatric association (DSM-IV) and in the International classification of disorders (ICD-10) was demonstrated.

Key words: catatonic syndrome, forms of catatonia, classification of catatonic syndromes.

Lek Obz, 59, 2010, 10, p. 403 – 408.


Úvod

Pred vyše sto rokmi opísal nemecký psychiater Kahlbaum (1874) chorobný stav, ktorý pomenoval „tonické šialenstvo“, neskôr použil termín „katatónia“. Podľa Kahlbauma nosným príznakom pre túto poruchu je katalepsia, ktorej opisy sa datujú do dávnej minulosti. Rimania a Gréci poznali chorobný stav, ktorý sa prejavoval akinézou, posturáciami (zotrvávanie rôznych častí tela v navodených neprirodzených a nepríjemných polohách) a mutizmom. Poruchu s takýmito tromi charakteristickými príznakmi pomenovali katalepsia, čo sa najčastejšie prekladá ako „zaseknutie tela a duše“ (4, 17). V súčasnej psychiatrickej literatúre sa katatónia definuje jednotne ako motorický alebo psychomotorický syndróm sprevádzaný poruchami myslenia, vôle a vedomia (7).

Na základe údajov z dostupných zdrojov sa usudzuje, že výskyt katatónie v priebehu ostatných sto rokov rapídne poklesol, a katatónia (niektoré jej ťažké formy) sa zaraďuje medzi raritné choroby (13). Na základe novších prieskumov sa odhaduje, že približne u 10 – 30 % pacientov s ťažkými akútnymi psychickými poruchami možno identifikovať príznaky, ktoré patria medzi katatonické (1, 10, 20).

Prítomnosť katatonickej symptomatiky nepoukazuje automaticky na katatonickú formu schizofrénie. Už v minulosti sa často upozorňovalo na nešpecifickosť katatonických symptómov a na ich výskyt pri rôznych neurologických, neurotoxických a iných ťažkých somatických chorobách. Katatonické príznaky sú pomerne časté u pacientov s neuropsychiatrickými poruchami a s organickými mozgovými abnormitami (13).

Katatonické symptómy

Podľa klasickej deskriptívnej psychiatrie patria katatonické symptómy medzi poruchy psychomotoriky. Kvantitatívne poruchy psychomotoriky – psychokinetic­ké zahŕňajú psychokinetický útlm (znížená pohotovosť k činnosti, hypokinéza, akinéza, aspontánnosť, hypospontánnosť, stupor, mutizmus) a psychokinetickú excitáciu (zvýšená pohotovosť k činnosti, hyperkinézy, patická iniciatíva, agitovanosť, psychomotorický nepo­koj, raptus). Kvalitatívne poruchy psychomotoriky – parakinetické (katatonické) vznikajú v dôsledku disociá­cie medzi psychomotorikou a ostatnými psychickými procesmi (parakinézy, katalepsia, flexibilitas cerea, mutizmus, stupor, negativizmus, stereotýpie, verbige­rácie, echomatizmy, exolália, manierovanie, grima­sovanie, paramímie, paratýmie).

Pri prieskumoch výskytu katatónie, ktoré sa usku­točnili na americkom kontinente, sa katatonický syn­dróm určoval na základe prítomnosti kombinácie tzv. kardinálnych príznakov – akinézy, mutizmu, negativizmu a sekundárnych príznakov – rigidity, posturácii, flexi­bilitas cerea, echomatiziem, stereotýpií (20).

V našom odbornom písomníctve sú k tejto téme príspevky Guensbergera, ktorý hovorí o motorike, moto­rickom prejave pri poruchách vôle a konania ako o výz­namných prejavoch katatonického syndrómu. Odvo­láva sa na posudzovanie psychomotorických porúch podľa Janíka (kvalitatívne poruchy psycho­motoriky – parakine­tické poruchy, kvantitatívne poruchy psychomotoriky – psychokinetické poruchy). Podkla­dom katatonických symptómov je špeciálna porucha parabulia – odštep konania od vôľového procesu. Podľa Guensbergera tre­ba katatonickým poruchám konania priznať určitú samostatnosť pretože poruchy psychomotoriky majú určitý špecifický ráz a vytvárajú typický syndróm (12).

Tradičné formy katatónie

Staršie klinické opisy katatónie autorov z rôznych končín Európy a zástupcov rôznych psychiatrických škôl sa v princípe neodlišovali. Mnohí autori referovali, že katatónia nie je klinicky homogénna jednotka, pretože sa môže vyskytovať pri rôznych chorobných stavoch. Výskyt katatonických príznakov pri schizofrénii, pri rôznych organických chorobách mozgu a mozgových dysfunkciách, ako aj zmienky o ich vzťahu k afektívnej symptomatológii viedli k záverom, že katatónia je nozologicky heterogénny nešpecifický syndróm, ktorý sa môže manifestovať prakticky pri ktorejkoľvek dušev­nej chorobe vrátane psychogénnych porúch (psychogénna katalepsia) (2, 8).

Pri rozlišovaní jednotlivých foriem katatónie sa do úvahy brali rôzne aspekty tohto chorobného stavu – závažnosť, psychopatologický obraz, priebeh aj etioló­gia. Prehľad starších tradičných označení foriem katatónie je uvedený v tabuľke 1.

 

Tabuľka 1. Formy katatónie (podľa 8, 10)
Table 1. The forms of catatonia

  • Forma    Tradičný názov
  • Retardovaná     Benígny stupor
  • Kahlbaumova katatónia
  • Melancholia atonica
  • Excitovaná     Deliriózna mánia
  • Bellova mánia
  • Katatonická vzrušenosť
  • Akútna    Malígna katatónia
  • Letálna katatónia
  • Perniciózna katatónia
  • Toxická     Malígny neuroleptický syndróm
  • Toxický sérotonínový syndróm

Kahlbaumova katatónia

Nemecký psychopatológ Kahlbaum (1869) prezen­toval opis stavu, ktorý pomenoval „tonické šialenstvo“ (Spannungs-Irresein), neskôr použil označenie „kata­tónia“, ktoré sa natrvalo ujalo v psychiatrickej terminoló­gii (17). Kahlbaum opísal katatóniu ako psychózu, ktorá sa prejavuje symptómovým komplexom s poruchou správania, motorickými a vegetatívnymi príznakmi. Symptómový komplex obsahuje psychopatologické symptómy (mánia, melanchólia, zmätenosť, stupor, prerušenie kontaktu, bludy, halucinácie, demencia) a motorické symptómy (mutizmus, negativizmus, postu­rácie, vosková ohybnosť, stereotýpie, echolálie, verbige­rácie, rigidita, grimasovanie, akinéza). Na základe pozorovania série svojich pacientov zdôraznil cyklický priebeh a vzťah tejto poruchy k melanchólii a k mánii. Pozoroval striedanie manickej vzrušenosti (katatonický raptus) s melancholickým stuporom, ale afektívne symptómy nepovažoval pre túto chorobu za primárne (19).

Kahlbaum bol presvedčený, že katatónia vzniká v dôsledku poškodenia mozgu, ktoré sa manifestuje v postnatálnom období alebo sa zjaví po mozgových traumách či pri alkoholizme. Katatóniu hodnotil ako paralelu k progresívnej paralýze. Obe hodnotil ako mozgové choroby, ale katatóniu považoval za chorobu s lepšou prognózou (13, 17, 19).

Leonhardove podtypy katatónie

Predstavitelia nemeckej wurzburskej psychiatrickej školy Wernicke, Kleist a Leonhard (1900 – 1943) spo­ločne vytvorili vysoko diferencovanú nozologickú kla­sifiká­ciu endogénnych psychóz. Klasifikáciu do koneč­nej podoby dotvoril Leonhard (1979). Na základe prepracovaných klinických opisov a prítomnosti tzv. schizofrenických príznakov a na základe dlhodobého priebehu a vyústenia rozčlenil endogénne psychózy do 3 kategórií: cykloidné psychózy, systematická schizo­frénia a nesystematická schizofrénia (tab. 2).

Tabuľka 2. Leonhardova klasifikácia endogénnych psychóz: klasifikácia katatónie (podľa 19).
Table 2. Leonhard´s classification of endogenous psychoses: classification of catatonia

  • Endogénne psychózy    Subformy
  • Cykloidné psychózy    Anxiózne – extatická psychóza
  • Excitovane-inhibovaná psychóza zmätenosti
  • Hyperkineticko-akinetická psychóza motility
  • Nesystematická schizofrénia    Afektívna parafrénia
  • Periodická katatónia
  • Schizofázia
  • Systematická schizofrénia    Systematická katatónia (parakinetická,  manieris­tická, proskinetická, negativistická, inhibovaná,
  • s neschopnosťou reči)
  • Paranoidná schizofrénia
  • Hebefrénia

Leonhard považoval každý typ psychózy za samostatnú nozologickú jednotku. Rozlišoval psychózu motility, pri ktorej sa manifestovali kvantitatívne psychomotorické poruchy, a periodickú katatóniu, pri ktorej sú prítomné kvalitatívne poruchy psychomotoriky, má náhly začiatok, bipolaritu prejavu a intermitentný priebeh. Tretím typom katatónie v Leonhardovej kla­sifikácii endogénnych psychóz je systematická katatónia s kvalitatívnymi poruchami psychomotoriky, ktorú cha­rakterizuje pozvoľný začiatok, chronický, progresívny priebeh bez remisií a ireverzibilný reziduálny stav (tab. 2).

Novšie rodinné štúdie zamerané na skúmanie systematickej a periodickej katatónie priniesli zaujímavý poznatok. Veľmi zreteľne sa ukázalo, že systematická katatónia je sporadická choroba, zatiaľ čo agregácia periodickej katatónie v rodinách poukazuje na jej vysokú dedičnosť (21).

Stauderova letálna katatónia

Vzácna poruchu s fulminantným priebehom a často fatálnym koncom sa v minulosti označovala viacerými názvami, ktoré odrážali fakt, že sa obvykle pridružila porucha vedomia, napríklad Bellova mánia, akútna deliriózna mánia, delirium acutum grave, Scheidov cyanotický syndróm, fatálna katatónia, perniciózna katatónia, malígna katatónia. V psychiatrickej obci sa najväčšmi zaužíval termín „letálna katatónia“, ktorý sa dodnes používa vďaka Stauderovi (1934), ktorý o akút­nej život ohrozujúcej forme katatónie najviac publikoval (15).

Podľa Stauderových opisov letálnej katatónie (v pre­neuroleptickej ére psychiatrie) hlavnými charakteristikami poruchy sú: náhly začiatok, manické delírium, motorická excitácia alebo katatonický stupor, posturácie, katalep­sia, vysoká teplota, tachykardia, tachypnoe, artériová hypertenzia, hyperhidróza, odmietanie stravy a tekutín, trvanie stavu približne 8 dní. V terminálnom stave je v popredí stupor, dehydratácia, vyčerpanie, rigidita a kon­tinuálne vysoké teploty. V preneuroleptickej ére psychiatrie bola úmrtnosť na letálnu katatóniu veľmi vysoká, 75 – 100 % (10). Vzhľadom na fakt, že v súčasnosti (v postneuroleptickej ére psychiatrie) sú k dispozícii podstatne lepšie terapeutické možnosti a s tým spojená nižšia úmrtnosť, odporúča sa používať označenie nie „letálna“, ale „malígna katatónia“ (11). Do istej miery sa modifikoval aj klinický obraz – ustúpila „klasická“ forma s hyperaktivitou a excitáciou (31 %), vo väčšiny prípadov (69 %) je v centre klinického obrazu katatonický stupor (15).

Všeobecne sa zastáva názor, že letálna katatónia je syndróm, ktorý sa rozvíja pri funkčných aj organických mozgových chorobách. Niektorí ju radia k akútnym symptomatickým psychózam nejasnej etiológie (11).

Gjessingova periodická katatónia

Porucha sa spája s menom významného psychiatra Gjessinga (1938), ktorý predpokladal, že jej príčinou je extrémna nerovnováha dusíka v organizme, ktorá sa zjavuje s každým nástupom katatonických symptómov. Svojich pacientov liečil tyreoidovými extraktmi, jeho teória a terapeutická metóda sa však nikdy nevalidizo­vali. Prikláňal sa k názoru, že periodická katatónia je samostatná chorobná jednotka (10, 11). Gjessing dlhodobo skúmal psychopatológiu periodickej katatónie u svojich pacientov. Opísal epizódy stuporu striedajúce sa s epizódami excitovanosti a medziobdobia, ktoré trvali niekoľko rokov a prejavovali sa ľahostajnosťou a vyčerpanosťou. U týchto pacientov sa spravidla neroz­víjala výraznejšia psychická deteriorácia, k malígnemu „zvrhnutiu“ priebehu katatónie došlo len v 3 % (8, 9).

Katatonická schizofrénia

Významný nemecký psychiater Kraepelin (1896) vymedzil na základe priebehovej charakteristiky dve poruchy – dementia praecox (neskôr premenovaná na schizofréniu) s chronickým progredujúcim nepriaznivým priebehom a manicko-depresívne šialenstvo s priazni­vým, cyklickým priebehom. V rámci dementia praecox rozlišoval tri podtypy: hebefréniu, dementia paranoides a katatóniu. Katatóniu považoval za formu dementia praecox. Na určenie diagnózy vyžadoval prítomnosť charakteristických schizofrenických symptómov (formál­ne poruchy myslenia) a prítomnosť celého komplexu katatonických prejavov, teda prejavy katatonickej excitácie aj retardácie u toho istého pacienta (4, 9).

Bleuler (1911) zaviedol označenie „schizofrénia“ a podobne ako Kraepelin, rozlišoval katatonickú formu schizofrénie a vyžadoval na jej určenie okrem kata­tonických aj prítomnosť základných schizofrenických príznakov (poruchu asociácií, afektov, autizmus a ambi­valenciu). Pripúšťal, že jestvujú aj iné chorobné stavy, pri ktorých sa môže vyskytovať katatonická sympto­matológia, napríklad postiktové stavy epilepsie, manic­ko-depresívna psychóza alebo fokálne mozgové poškodenie (8, 19).

Katatónia pri afektívnych poruchách

Mnoho autorov vzťahovalo katatóniu k manicko-de­presívnej poruche. Napríklad Kirby (1913) opísal prípady mladých žien, u ktorých sa katatonické symptómy manifestovali v priebehu epizód manicko-depresívnej psychózy, a zdôraznil priaznivý priebeh katatónie (13). Abraham a Taylor (1976) prospektívne sledovali pacientov s katatóniou a zistili, že čím bol obraz mánie závažnejší, tým bolo riziko rozvoja katatonickej symptomatológie vyššie (1). Tento záver podopierajú aj výsledky novších štúdií, ktoré zistili, že katatonické príznaky sa vyskytujú u viac ako 25 % pacientov s mániou a viac ako polo­vica pacientov s katatóniou má manicko-depresívnu poruchu (2). Na druhej strane, podľa výsledkov Iowskej štúdie sa katatonické symptómy vyskytujú najmä pri schizofrénii (32 %), menej pri bipolárnej poruche (11 %) a najmenej pri depresii (2,5 %) (4).

Katatónia pri organických poruchách (somatogénna katatónia)

Katatónia sa v minulosti najčastejšie opisovala v súvislosti s encephalitis lethargica, ktorá sa r. 1916 v Európe pandemicky rozšírila. Chorobu opísal Von Economo (1931), ktorý sa spočiatku domnieval, že objavil novú chorobu, neskôr odhalil je podobnosť s inými horúčkovými chorobami vírusového pôvodu (13). Vírusová etiológia sa však jednoznačne pri tejto chorobe nepotvrdila a jej diagnostika sa opierala o kli­nické prejavy a neuropsychiatrické komplikácie (schizofreniformné príznaky, depresia, parkinsonizmus, okulogyrické krízy a celá škála motorických porúch). Katatonické prejavy sa spravidla zjavovali v akútnom štádiu – Von Economo ich nazval „amyostaticko-akinetický syndróm“. Asi 40 % postihnutých pacientov zomieralo v akútnom štádiu a len 20 % sa plne uzdravilo. Zmienky o sporadických formách choroby sa v odbornej literatúre zjavujú dodnes (13, 22).

Katatónia sa stala príkladom neuropsychiatrickej poruchy, pri ktorej sa chorobné psychické prejavy kombinujú s kataleptickými (akinéza, mutizmus, posturácie) a manifestujú sa ako dôsledky organického cerebrálneho poškodenia. Prehľad neuropsychiatrických chorôb, pri ktorých sa manifestuje katatónny syndróm, sú uvedené v tabuľke 3.

Tabuľka 3. Katatónia – nešpecifický neuropsychiatrický syndróm (podľa 26)
Table 3. Catatonia – nonspecific neuropsychiatric syndrome

  • Neurologické poruchy  -  Tumory mozgu, vírusové infekcie (vrátane HIV), epilepsia, parkinsonizmus, traumy mozgu, Wernickeho encefalopatia, mozgové infarkty, subdurálne hematómy, aneuryzmy, arterioskleróza
  • Metabolické poruchy -   Diabetická ketoacidóza, hypertyreóza, hyperkalciémia, pelagra, akútna porfýria, homocystinúria, urémia, hepatálna encefalopatia
  • Toxické stavy  -  Etanol, organofosfáty, fencyklidín, neuroleptiká, inhibítory monoaminooxidázy, tricyklické antidepresíva a ďalšie

Malígny neuroleptický syndróm

V postneuroleptickej ére psychiatrie sa v súvislosti s liečbou neuroleptikami objavil život ohrozujúci cho­robný stav, prejavujúci sa vysokou teplotou, rigiditou, vegetatívnou symptomatológiou, zmenami nálady, ne­pokojom a poruchou vedomia. Katatonické symptómy boli súčasťou klinického obrazu a vyústenie stavu bolo v niektorých prípadoch fatálne. Syndróm, ktorý opísal v 60. rokoch minulého storočia Delay so spolu­pracovníkmi, dostával rôzne názvy, všeobecne sa ujal termín neuroleptický malígny syndróm (NMS). Rozvíja sa približne u 0,5 – 1 % pacientov liečených klasickými neuroleptikami, mortalita je 20 % (5, 18). V rámci posudzovania etiológie malígneho neuroleptického syndrómu sa formovali rôzne názory, medzi nimi aj také, ktoré preferovali predstavu, že NMS nie je samostatnou chorobnou jednotkou, ale malígnou katatóniou, ktorá sa spustí podávaním neuroleptík. Tento názor podporujú zistenia, že malígnu katatóniu a NMS nie je možné klinicky ani laboratórne oddife­rencovať (18, 24, 25). Popri klinických a laboratórnych ukazovateľoch pri diferencovaní zmienených porúch hrajú, samozrejme, významnú úlohu patofyziologické abnormality. Tie sú však len čiastočne známe a dovoľu­jú konštatovať predbežne len to, že katatóniu možno charakterizovať skôr ako kortikálny psychomotorický syndróm (mediálna orbitofrontálna kôra) a NMS ako subkortikálny motorický syndróm (talamus, putamen nucleus caudatus) (3, 18).

Toxický sérotonínový syndróm

Toxický sérotonínový syndróm (TSS) sa rozvíja u pacientov, ktorým sa v priebehu krátkeho času prudko zvyšujú dávky sérotonínergicky pôsobiacich prípravkov, napr. inhibítory spätného vychytávania sérotonínu ale­bo kombinácie SSRI s inhibítormi monoaminooxidázy. Príznaky TSS (rigidita, mutizmus, negativizmus, echo­fenomény, vegetatívna symptomatika, zvýšená telesná teplota, gastrointestinálne príznaky, ataxia, myoklónie, alterácie vedomia) sú identické ako pri malígnej katatónii. Carrol so spolupracovníkmi uvádza, že takmer 80 % pacientov s TSS spĺňa klinické aj laboratórne kritériá pre malígny neuroleptický syndróm (5).

Pri všetkých troch život ohrozujúcich stavoch (ma­lígna katatónia, malígny neuroleptický syndróm, toxický sérotonínový syndróm) sa okrem klinických podobností zisťujú aj podobné laboratórne nálezy: leukocytóza, rabdomyolýza (zvýšená kreatínkináza), myoglobinúria a zlyhávanie obličiek. Vzhľadom na skutočnosť, že nie je možné uvedené chorobné stavy klinicky ani laboratórne oddiferencovať, zastáva sa názor, že NMS aj TSS sú variantmi malígnej katatónie (3, 11, 14).

Trendy v klasifikáciách duševných porúch

Staršie oficiálne klasifikácie duševných ochorení DSM (Diagnostic and Statistical Manual of Mental Dis­orders, klasifikácia americkej psychiatrickej asociácie) a MKCH (Medzinárodná klasifikácia chorôb) pod vplyvom Kraepelinovej koncepcie deklarovali katatóniu len vo vzťahu k schizofrénii – ako jej katatonickú formu. V súčasnosti platné klasifikácie DSM-IV (1994) a MKCH-10 (1992) opustili tzv. úzke chápanie katatónie a okrem katatonickej formy schizofrénie vymedzujú ďalšiu klinickú jednotku: katatóniu v dôsledku telesných chorôb v klasifikácii DSM-IV, ktorá korešponduje s diagnostickou kategóriou organická katatónna porucha (F.06.1) v klasifikácii MKCH-10. V klasifikácii MKCH-10 sa zdôrazňuje, že pri organickej katatonickej poruche musí byť určená organická etiológia a mal by byť prítomný najmenej jeden z príznakov:

a)    stupor (znížené alebo úplne vymiznuté spontánne pohyby s čiastočným alebo úplným mutizmom, negativizmom a rigidnými postojmi),
b)    agitovanosť (hyperkinéza s/bez tendencie k zaúto­čeniu),
c)    stupor aj agitovanosť (rýchle nepredvídateľné zme­ny z hypoaktivity do hyperaktivity). Ďalšie katatonic­ké fenomény, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť diagnózy, sú: stereotýpie, flexibilitas cerea (vosková ohybnosť), impulzívne konanie (6, 16).

V klasifikácii DSM-IV je okrem uvedených diagnos­tických jednotiek (katatonická schizofrénia a organická katatonická porucha) zaradený špecifikátor pre kata­to­nic­kú poruchu, ktorá sa môže manifestovať pri depresívnej, manickej a zmiešanej epizóde afektívnych porúch (tab. 4).

Tabuľka 4. Katatónia v súčasných klasifikáciách (podľa 6, 16)
Table 4. Catatonia in current classifications


Vzhľadom na to, že katatónia je definovateľný syn­dróm, ktorý má mnoho príčin a odpovedá na špecifickú liečbu, navrhuje Taylor a Fink klasifikovať katatóniu samostatne a modifikovať aj jej diagnostické kritériá (tab. 5). V ich návrhu, ktorý je v predbežnej verzii uvedený v klinických usmerneniach (Catatonia: A Cli­nician´s Guide to Diagnosis and Treatment, 2003), sa hovorí, že z klinického aspektu má zmysel diferencovať podtypy katatónie na základe malignity/nonmalignity, zohľadňovať jednotlivé formy katatónie a špecifikovať ich vzťah k primárnej chorobe (7 - 9, 23). Okrem vymedzenia diagnostických kategórií katatónie navrhli autori aj kritériá pre katatóniu (tab. 6).

Tabuľka 5. Navrhovaná diagnostická kategória: katatónia (podľa 9, 23)
Table 5. Proposed diagnostic category: Catatonia

  • KATATÓNIA
  • Nemalígna katatónia
  • (benígna katatónia, Kahlbaumov syndróm)
  • Deliriózna katatónia
  • (deliriózna mánia, excitovaná katatónia)
  • Malígna katatónia
  • (malígna katatónia, neuroleptický malígny syndróm, toxický sérotonínový syndróm)
  • Sekundárna katatónia pri poruchách nálady
  • Sekundárna katatónia pri telesných chorobách a toxických stavoch
  • Sekundárna katatónia pri neurologických poruchách
  • Sekundárna katatónia pri psychotických poruchách

 

Tabuľka 6. Kritériá katatónie (podľa 9, 23)
Table 6. Proposed criteria for catatonia

  • A:    Akinéza, mutizmus alebo stupor trvajúce najmenej 1 h a najmenej jeden z nasledujúcich príznakov, ktorý je prítomný alebo sa dá vyprovokovať najmenej v dvoch situáciách: katalepsia, automatizmy, posturácie
  • B:    Ak nie je prítomná nehybnosť, mutizmus alebo stupor, najmenej dva z nasledujúcich príznakov, ktoré sú prítomné alebo vyprovokované najmenej v dvoch situáciách: stereotýpie, echofenomény, katalepsia, posturácie, negativizmus, ambitendencia

Záver

Katatónia je jednotne definovaná ako motorický (psy­chomotorický) syndróm s akútnym začiatkom, sprevádzaný poruchami myslenia, vôle a vedomia. Predstavuje nozologicky nešpecifický syndróm, ktorý sa vyskytuje pri afektívnych poruchách (mánii, melanchó­lii), pri schizofrénii, pri organických, systémových a toxic­kých poruchách. Napriek tomu sa v mnohých kla­sifikáciách duševných chorôb uplatňovalo pod vplyvom klasikov nemeckej psychiatrie Kraepelina a Bleulera tzv. úzke chápanie katatónie – ako formy schizofrénie.

V klinickej praxi sa však zjavovali tendencie roztrie­diť katatóniu na ďalšie formy. Pri rozlišovaní jednotli­vých foriem sa do úvahy brali rôzne aspekty tohto chorobného stavu (závažnosť, psychopatologický obraz, priebeh, predpokladaná etiológia), jednotlivé formy katatónie sa označovali ďalšími termínmi, napríklad ako periodická katatónia, letálna katatónia, deliriózna mánia, melanchólia attonica, Kahlbaumova benígna katatónia a iné.

V nových klasifikáciách duševných chorôb sa okrem katatónie ako formy schizofrénie uvádza ďalšia diagnostická jednotka „organická katatonická porucha“ (MKCH-10) „katatonická porucha v dôsledku somatickej choroby“ a „špecifikátor katatonickej poruchy“, ktorým možno bližšie charakterizovať jednotlivé epizódy porúch nálady (DSM-IV). Napriek predpokladanej nozologickej nešpecifickosti vzhľadom na prediktívnu hodnotu kata­tonických symptómov, špecifickú terapiu a prognózu mnohí autori zastávajú názor, že katatonický syndróm zodpovedá požadovaným podmienkam validity a navrhu­jú klasifikovať katatóniu ako separátnu jednotku.

Literatúra

1.    ABRAHAMS, R., TAYLOR, M.A.: Catatonia: A prospective clinical study. Arch Gen Psychiatry, 33, 1976, s. 589-591.
2.    BRAUNIG, P., KRUGER, S., SHUGAR, G.: The prevalence and clinical significance of catatonic symptoms in mania. Compr Psychiatry, 1, 1998, s. 35-46.
3.    CARROLL, B.T.: The universal field hypothesis of catatonia and neuroleptic malignat syndrome. CNS Spectrums, 5, 2000, s. 26-33.
4.    CARROL, B.T.: Kahlbaum´s catatonia revised. Psychiatry Clin Neurosci, 55, 2001, s. 431-436.
5.    CARROLL, B.T., TAYLOR, B.E.: The nondichotomy between lethal catatonia and neuroleptic malignant syndrome. J Clin Psychopharmacol, 17, 1997, s. 235-236.
6.    DSM-IV. American Psychiatric Association: Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders. 4. vyd. Washington DC: American Psychiatric Association, 1994, 886 s.
7.    FINK, M.: Catatonia: syndrome or schizophrenia subtype? Recognition and treatment. J Neural Transm, 108, 2001, s. 637-644.
8.    FINK, M.: Catatonia and ECT: Meduna´s biological antagonism hypothesis reconsidered. World J Biol Psychiatry, 3, 2002, s. 105-108.
9.    FINK, M., TAYLOR, M.A.: Catatonia: a separate category in DSM-IV? Integrative Psychiatry, 7, 1991, s. 2-5.
10.    FINK, M., TAYLOR, M.A.: The many varieties of catatonia. Eur Arch Psychiatry Clin Neurosci, 251, 2001, (Suppl. 1), s. 8-13.
11.    FRICCHIONE, G., MANN, S.C., CAROFF, S.N.: Catatonia, lethal catatonia, and neuroleptic malignant syndrome. Pychiatric Ann, 30, 2000, s. 347- 355.
12.    GUENSBERGER, E.: Všeobecná psychiatria a základy medicínskej psychológie. Vysokoškolské skriptá. Univerzita Komenského, Lekárska falulta v Bratislave 1971, 358 s.
13.    JOHNSON, J.: Catatonia: The tension Insanity. Br J Psychiatry, 162, 1993, s. 733-738.
14.    KECK, P.E. jr., ARNOLD, L.M.: The serotonin syndrome. Psychiatric Ann, 30, 2000, s. 333-343.
15.    MANN, S.C., CAROFF, S.N., BLEIER, H.R., WELZ, W.K.R., KLING, M.A., HAYASHIDA, M.: Lethal Catatonia. Am J Psychiatry, 143, 1986, s. 1374-1381.
16.    MKCH-10. Mezinárodní klasifikace nemocí. 10. revize. Duševní poruchy a poruchy chování. (Přel. z angl. orig.). Praha: Psychiatrické centrum, 1992, 282 s. „Zprávy“ č. 102.
17.    MORRISON, J.R.: Karl Kahlbaum and catatonia. Compr Psychiatry, 15, 1974, s. 315-316.
18.    NORTHOFF, G.: Catatonia and neuroleptic malignant syndrome: Psychopathology and pathophysiology. J Neural Transm, 109, 2002, s. 1453-1467.
19.    PFUHLMANN, B., STOBER, G.: The different conceptions of catatonia: historical overview and critical discussion. Eur Arch Psychiatry Clin Neurosci, 251, 2001, Suppl. 1, s. 4-7.
20.    ROSEBUSH, P., HILDEBRANDT, A., FURLONG, B., MAZUREK, M.: Catatonic syndrome in a general psychiatric inpatient population: Frequency, clinical presentation, and response to lorazepam. J Clin Psychiatry, 51, 1990, s. 357-362.
21.    STOBER, G., FRANZEK, E., LESCH, K.P., BECKMANN, H.: Periodic catatonia: a schizophrenic subtype with major gene effect and anticipation. Eur Arch Psychiatry Clin Neurosci, 245, 1995, s. 135-141.
22.    SWARTZ, C.M.: Delirium or catatonic disorder due to general medical condition. J ECT, 18, 2002, s. 167-168.
23.    TAYLOR, M.A., FINK, M.: Catatonia in psychiatric classification: A home of its own. Am J Psychiatry, 160, 2003, s. 1233-1241.
24.    WHITE, D.A.: Catatonia and the neuroleptic malignant syndrome – single entity? Br J Psychiatry, 161, 1992, s. 558-560.
25.    WHITE, D.A., ROBINS, A.H.: Catatonia: Harbinger of the neuroleptic malignant syndrome. Br J Psychiatry, 158, 1991, s. 419-421.
26.    WILCOX, J.A., NASRALLAH, H.A.: Organic factors in catatonia. Br J Psychiatry, 149, 1986, s. 782-784.

Ľubica FORGÁČOVÁ, Mariana KONÍKOVÁ, Zuzana ZACHAROVÁ
(Z Psychiatrickej kliniky Slovenskej zdravotníckej univerzity, UNB Nemocnica Ružinov, prednosta doc. MUDr. A. Rakús)

 

Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok

Partneri

Reklamný prúžok
Reklamný prúžok