Lekársky obzor

najstarší lekársky odborný časopis na Slovensku - V každom čísle získajte 2 kredity

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Home Lekársky obzor 2010 Lekársky obzor 12/2010 História vývoja imunológie na Slovensku

História vývoja imunológie na Slovensku

E-mail Tlačiť PDF
  • Ján ŠTEFANOVIČ, Milan BUC
  • História vývoja imunológie na Slovensku
  • Lek Obz, 59, 2010, 12, s. 481-484

Súčasná imunológia patrí medzi mladšie lekárske a biologické odbory, hoci jednotlivé poznatky o obrany­schopnosti organizmu sa objavovali v medicínskej praxi už dávno, a to v súvislosti s odolnosťou proti infekčným chorobám. Vznik nového odboru obyčajne nebýva jednoduchý a formuje sa v rámci nejakého staršieho „materského“ odboru. Vzniká vtedy keď má už dobre definovaný predmet štúdia, dostatok poznatkov o cie­ľoch sledovania a disponuje vlastnými špecifickými metódami. Je samozrejmé, že nositeľmi všetkých zále­žitostí sú ľudia schopní daný odbor rozvíjať a vytvárať mu cestu vpred. Pri vzniku nového odboru býva zvykom, že materský odbor sa bráni dezintegrácii, z čoho sa odvíjajú niektoré komplikácie a mnohokrát sa maskuje novými prvkami, len aby oddialil vznik nového úseku. Situácii môžu pomáhať i požiadavky spoločenskej praxe, keď sa zjaví interdisciplinárny problém, ktorého riešenie nie je možné bez metodík a poznatkov nového odboru, ako sme to videli napríklad pri realizácii transplantácie tkanív a orgánov. Napokon dôjde k situácii, že nový odbor sa už nedá udržať pod krídlami staršieho a tu vzniká nový a definovaný smer, ktorý má všetky znaky vedeckého úseku a má dobre definovaný predmet štúdia, disponuje množstvom špecifických metodických postupov a hlavne má už množstvo poznatkov a ďalšie sa stále objavujú.

Imunológia ako odbor sa začala tvoriť v súvislosti s poznatkami o odolnosti organizmu proti infekčným chorobám. Vtedy sa definovala ako veda o imunite, t.j. o ochrane jedinca alebo populácie pred chorobo­plodnými zárodkami. Okolo r. 1900 sa objavili nové imunologické informácie v spojitosti s transfúziami krvi, keď sa zistilo, že ľudia sa líšia určitými antigé­novými znakmi. O niekoľko rokov neskôr (1906) sa zjavili prvé údaje o precitlivenosti a vynoril sa pojem alergia a anafylaxia. Charakter krvných skupín, ako i reakcie organizmu na cudzorodé látky opísali dvaja viedenskí lekári (K. Landsteiner a C. von Pirquet), čo svedčí o tom, že Viedeň bola vtedy centrom vedeckého výskumu a medicínskeho pokroku. Zistili sa tu viaceré fenomény imunity, ako je antigénová skladba erytrocytov a aler­gické stavy, ktoré všetky majú spo­ločné bunkové a mole­kulové základy, ale odlišný význam pre svojho hostiteľa. Analýza uvedených fenoménov a cielené experimentálne štúdie, ktoré prebiehali niekoľko desaťročí, ukázali, že všetky javy spojené s imunitou sa odvíjajú od funkcie imunitného systému.

Imunitný systém predstavuje množinu prvkov (súčastí), ktoré sú vzájomne prepojené a centrálne regulované a plnia pre jedinca nenahraditeľné funkcie spojené s jeho existenciou. Imunitný systém prijíma nekognitívne signály, ktoré spracuje a výsledkom je imunitná odpoveď, ktorú charakterizuje jednak prítom­nosť buniek, ktoré dokážu reagovať s determinantami signálu, a jednak prítomnosť protilátok. Imunitný systém je komplexné zariadenie, ktorý spolu s inými systémami zodpovedá za stálosť vnútorného prostredia, za zacho­vanie integrity a individuality organizmu. Kooperuje s nervovým systémom, ktorý reaguje na kognitívne signály a i s endokrinným systémom.

Dnešná imunológia študuje imunitný systém, a to jeho morfológiu, cytológiu, fyziológiu, biochémiu, genetiku, farmakológiu a tiež funkciu a význam pre jedinca. Hlavné funkcie imunitného systému možno charakterizovať viacerými vlastnosťami. Informačnou funkciou (diskriminačnou alebo rozpoznávacou) imu­nitný systém rozlišuje, čo je pre organizmus vlastné a čo cudzie (nevlastné); vlastné štruktúry systém tole­ruje, kým na cudzie odpovedá súborom imunitných reakcií. Pri kontrolnej funkcii imunitný systém vykonáva imunologický dohľad (surveillance) nad proliferačnými, diferenciačnými a inými molekulovými procesmi. Efektorová funkcia spočíva v možnosti imunitného systému zapojiť do činnosti zariadenia na likvidáciu narušiteľov integrity organizmu.

Značný význam má pamäťová funkcia (memory), pri ktorej imunitný systém ukladá do pamäti prekonané udalosti a pri opakovanom stretnutí reaguje rýchlejšie a intenzívnejšie. Funkcie imunitného systému sú však zložitejšie a mnohé úseky ešte nepoznáme. Imunológia v súčasnosti skúma imunitný systém v celej šírke; všeobecne sa uznáva ako samostatná vedná disciplína, ktorá špecifickými metódami sleduje podstatu imunit­ných procesov v organizme s pozitívnymi i negatívnymi následkami pre organizmus. Výsledky sledovania našli nenahraditeľné uplatnenie nielen v medicíne, ale aj pri riešení mnohých biologických i technických problé­mov.

Imunológia celosvetovo, i na Slovensku, prešla zložitým vývojom, ktorý možno rozdeliť do niekoľkých etáp. Predovšetkým je to obdobie od najstarších čias po skončenie I. svetovej vojny, ďalej je to obdobie existencie ČSR a napokon je to etapa po II. svetovej vojne až dodnes. Už v prvej etape vývoja imunológie sa na Slovensku využívali poznatky imunológie, a to intuitívne alebo zdôvodnene; niektoré údaje sú zachytené aj v písomnostiach. Najpozoruhodnejší údaj je z Prešova, kde lekár Jan Adam Reiman už v r. 1720 uskutočnil variolizáciu svojej dcérky, aby ju chránil pred epidémiou tejto smrteľnej choroby. Očkovanie v nasle­dujúcich rokoch s úspechom opakoval na viacerých pacientoch. Výsledky svojho sledovania opísal a uverej­nil v časopise Acta leopoldina (Halle); ide o prvý opis prvého prípadu variolizácie v kontinentálnej Európe. V spomínanom časopise sú aj viaceré práce lekárov zo Slovenska. V Anglicku metóda variolizácie mala dlhšiu tradíciu – niekoľko rokov pred J.A. Reimanom ju sem priniesla z Turecka manželka anglického veľvyslanca M.V. Montagueová. Najdôležitejší medzník pre imu­nológiu je vakcinácia z r. 1796, ktorú uskutočnil anglic­ký lekár E. Jenner.

Napriek počiatočnej nedôvere metóda sa rýchlo rozšírila do sveta vrátane Slovenska. Už v r. 1800 sa vo Viedni uskutočnila vakcinácia a v r. 1801 aj v Bratislave. Začiatky vakcinácie na Slovensku opísal lekár L. Kiss (1996). Ďalší údaj o vakcinácii pochádza z Maďarska. Tu prof. F. Bene r. 1801 vydal knihu o očkovaní proti variole. Keďže vyšla v maďarskom jazyku, prof. F. Bene navrhol v liste palatínovi, aby sa jeho kniha preložila do slovenského jazyka; zdôvodňoval to tým, že nie všetci obyvatelia Uhorska ovládajú maďarský jazyk. Súčasne navrhol za prekladateľa svojho priateľa z Košíc, lekára J. Pallova, ale knihu napokon preložil a vydal v r.1803 zvolenský lekár T. Keliny. Prof. F. Bene ďalej navrhol, aby sa v Uhorsku zriadil ústav na výrobu očkovacích látok a liečebných sér; jeho návrh sa realizoval až po 12 rokoch.

Udalosti s očkovaním na južnom Slovensku podrobne opisuje významný maďarský lekár prof. L. Réthy (1994). Vieme, že očkovanie prišlo na Sloven­sko z Viedne a Budapešti, ale nie je doriešená otázka, či podnety neprišli aj z Kluže, pretože tam študovali viacerí slovenskí lekári a Kluž mal tiež rozvinutý pro­gram očkovania a vlastnili tam i potrebný kmeň vírusu. Boj proti infekčným chorobám sa urýchlil vďaka prácam L. Pasteura, R. Kocha, I. Mečnikova, P. Ehrlicha a iných.

Po skončení prvej svetovej vojny vznikla ČSR. Vtedajšia vláda si uvedomovala zodpovednosť za zdravotný stav obyvateľstva. Už v r. 1920 zodpovedné orgány ČSR začali s projektom výroby očkovacích látok a sér. V r. 1921, keď ministrom školstva a národnej osvety bol V. Šrobár1, sa začalo rokovanie s Rockefele­rovou nadáciou, ktoré sa týkalo výstavby Štátneho zdravotného ústavu (ŠZÚ). Rokovania boli úspešné a na jeho výstavbu nadácia poskytla 26 966 000 a vláda ČSR 25 741 000 korún. Rýchlo sa pripravili plány a v r. 1923 ŠZÚ bol už v prevádzke. Viacerí pracovníci dostali štipendiá na zahraničné pobyty. V r. 1928 sa zriadil poradný zbor pre výrobu imunopreparátov. Členom tohto zboru bol i prof. J. Brdlík, pediater z Bratislavy, ktorý mal veľký záujem o imunológiu a mnohí z jeho žiakov (Švejcar, Chúra a iní) mali k nej veľmi pozitívny vzťah.

Štátny zdravotný ústav zabezpečoval i potreby Slovenska a po rozpade ČSR vznikol aj na Slovensku. Treba ešte dodať, že v ČSR sa zriadili aj dve pasteurov­ské stanice, ktorých úlohou bolo bojovať proti besnote, ktorá bola v tých časoch značne rozšírená. V r. 1921 vznikla stanica v Prahe a v r. 1928/29 v Košiciach. Po vzniku Slovenského štátu už prejavujú mikrobiologickú a imunologickú aktivitu všeobecne známe mená, ako D. Blaškovič, V. Mucha, J. Ilavský, M. Dziuban a iní. Imunologickej problematike v rámci prednášok sa venoval i F. Šubík a o imunite v svojej knihe Infekčné choroby, ktorá vyšla r. 1944, píše aj M. Dziuban.

Pri hodnotení vývoja imunológie na Slovensku po skončení gruhej svetovej vojny treba posúdiť a usporia­dať nielen veľa údajov uložených v písomnostiach (zápisnice z vedeckých kolégií SAV a ČSAV, články z časopisov, hlavne z Imunologického zpravodaja, zo Správ o stave imunológie na Slovensku (Štefanovič, Borecký), ktoré sú uložené na Predsedníctve SAV a ČSAV, a zo zápisníce z Predsedníctva vedeckej rady Ministerstva zdravotníctva SR), ale sa treba oprieť aj o pamäť žijúcich účastníkov, ktorí iniciovali, realizovali alebo katalyzovali mnohé podujatia a udalosti súvisiace s rozvojom imunológie.

Po druhej svetovej vojne v ČSR nastal rozmach imunológie, a to vďaka mnohým priaznivým okolnos­tiam, predovšetkým vybudovaniu ČSAV. Rozvoj imuno­lógie podporovali velikáni medicíny pražských popred­ných pracovísk ako akademik J. Charvát, prof. J. Houštek, prof. P. Málek, akademik I. Málek a množstvo iných. Veľký vklad do rozvoja imunológie v ČSR vniesol J. Charvát, ktorého imunológovia na ustanovujúcom zjazde zvolili za čestného predsedu. poznatky imuno­lógie charakterizoval už v predslove ku knihe Repe­titórium praktického lekára a na ustanovujúcom zjazde predniesol vynikajúci referát, ktorý zakončil slovami: „Imunológie není jen samostatná vedecká nauka“. Je to také nástroj moderního myšlení v medicíně. Přinesla překvapující výsledky a vývoj se nezastavil. Nedovedu odhadnout, kam nás imunologické bádání ještě dovede“.

V oblasti rozvoja imunológie na Slovensku bola situácia skromnejšia, ale predsa aj tu badať postupný pokrok. Predovšetkým sa vybudovala IMUNA Šarišské Michaľany, pobočka ŠZU v Prahe, ktorý po vojne obnovil svoju činnosť. Postupne sa začali objavovať práce s imunologickou problematikou z I. internej kliniky FN autorov L. Dérera, O. Lehoťana, M. Nosáľa a J. Marianiho, ktorý absolvoval viaceré študijné pobyty vo Francúzsku a Švajčiarsku. V r. 1950 začína sa imunológii venovať R. Sónak, ktorý sa sústreďuje na experimentálne riešenie alergologickej problematiky a na sledovanie úlohy mikroorganizmov na rozvoj alergie. prvé práce s problematikou alergie sa v tomto období zjavovali i v dermatologických časopisoch (E. Hegyi).

Rozvoj imunológie na Slovensku po 2. svetovej vojne bol úzko zviazaný s jeho rozvojom v Čechách. Viacerí slovenskí pracovníci imunológie získali základné školenia na imunologických pracoviskách v Prahe. Medzi nimi bol aj J. Štefanovič, ktorého aktivita v orga­nizačnej, odbornej i vedeckej oblasti nemalou mierou prispela k presadeniu tohto odboru ako samostatnej vednej disciplíny u nás. presadiť nový odbor však nebolo ľahké. Diskusie o imunológii sa odkladali, posúvali a málokedy sa prijalo definitívne stanovisko či riešenie. Výnimku tvoril D. Dieška, ktorý po prednáške J. Štefanoviča o aktuálnych poznatkoch v klinickej imunológii, ktoré získal na kurze SZO (Londýn 1967), začal uvažovať o výučbe imunológie v rámci ILF (Inštitút pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov) a o zria­dení útvaru pre doškoľovanie v klinickej imunológii. Od uvažovania sa pristúpilo k realizácii a už o dva roky vznikol pri Internej klinike ILF útvar pre doškoľovanie v klinickej imunológii, ktorý po rôznych rokovaniach na viacerých miestach bol napokon schválený ako Subkatedra klinickej imunológie.

S imunologickou problematikou sa stretávali aj mikrobiológovia, ktorí zavádzali sérologické metódy na diagnostiku hlavne infekčných chorôb rôzneho pôvodu. Nastúpila i virologická diagnostika a zjavovali sa prvé práce o diagnostike ricketsií. Potreba poznatkov z imunológie sa však prejavovala hlavne v praktickej medicíne. Začalo sa s diagnostikou alergických chorôb, ale odborníci v otorinolaryngológii, pneumológovia, mikrobiológovia, pediatri, internisti pacientov posielali do Čiech, zväčša do Prahy, kde bolo špecializované pracovisko pre alergické choroby a viedol ho doc. B. Hodek. Toto pracovisko pre množstvo pacientov z Čiech nestačilo zvládať i pacientov zo Slovenska, a preto Povereníctvo zdravotníctva na Slovensku sa rozhodlo r. 1956 zriadiť prvé špecializované pracovisko alergológie s celoslovenskou pôsobnosťou v Bratislave. Jeho vedúcou bola MUDr. F. Kollárová, ktorá absolvovala niekoľkomesačnú stáž v Prahe u doc. Hodeka.

Povereníctvo takisto určilo pracovisko na prípravu autovakcín, ktoré sa v tom čase používali na liečbu alergie, a to v Ústave mikrobiológie a imunológie LFUK, ktorý bol v tom čase súčasťou Katedry patologickej anatómie LF UK, viedol ho MUDr. R. Sónak. Podrob­nosti sa uvádzajú vo Vestníku Povereníctva zdravot­níctva, roč. 4, 1956. č. 12–13. Ústav mikrobiológie a imunológie prevzal metodiku prípravy autovakcín zo ŠZÚ od MUDr. J. Líšku, ktorý pripravoval autovakcíny pre celé ČSR. Výsledky sa zverejnili v Bratislavských lekárskych Listoch, 1958 – 1960. Pri zhotovovaní autovakcín sa u každého pacienta robili tolerančné testy, ktoré neskôr prevzali alergológovia (D. Čoma­jová). R. Sónak, sám postihnutý prejavmi alergie, sa veľmi snažil prísť na podstatu alergie. Experimentoval, publikoval a zorganizoval i vydanie prvej monografie s alergickou problematikou na Slovensku (R. Sónak a kol.: Alergológia v lekárskej praxi, Obzor, 1966).

Prispeli do nej viacerí slovenskí i českí odborníci: V. Dornetzhuber (Bratislava), A. Getlík (Trenčín), E. Hegyi (Bratislava), V. Hlaváček, (Praha), B. Hodek (Praha), I. Hornák (Štrbské Pleso), A. Hrbáč (Olomouc), J. Liška (Praha), J. Lukáč (Štrbské Pleso), H. Malota, (Olomouc), I. Pavlík, (Luhačovice), R. Sónak (Bratislava), M. Škreta a K. Škretová (Štrbské Pleso), E. Špaňár.

Ústav mikrobiológie a imunológie ostal verný imunológii aj po odchode R. Sónaka (1958), a to aj napriek tomu, že sa zlúčil s Ústavom epidemiológie (vedúci E. Kmety). R. 1961 sa pracovisko rozdelilo a vznikla Katedra mikrobiológie a imunológie, ktorého vedúcim sa stal J. Štefanovič. tento svoju aktivitu veno­val nielen vlastnému pracovisku, výučbe medikov a výskumu, ale ako vedúci Subkatedry klinickej imu­nológie ILF sa staral aj o výchovu odborníkov pre prax. Pozitívne na rozvoj imunológie na Slovensku dopadlo aj rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR z r. 1970, kedy bol do funkcie hlavného odborníka pre imuno­lógiu menovaný J. Štefanovič. Vytvoril si poradný zbor, ktorý sa často schádzal a analyzoval situáciu na Slovensku a odporúčal príslušné opatrenia na jej rozvoj; súčasne úzko spolupracoval so svojím partnerom v Čechách, kde hlavným odborníkom bol zanietený imunológ C. John.

Katedra mikrobiológie a imunológie LFUK riešila mnohé teoretické problémy prirodzenej imunity a celo­štátne aj koordinovala tento smer výskumu. Pri riešení mnohých otázok katedra kooperovala s Imunologickým oddelením Mikrobiologického ústavu ČSAV v Prahe (vedúci J. Šterzl). Pracovisko bolo pod silným tlakom praktických potrieb, pričom reagovalo pozitívne a anga­žovalo sa i v tejto oblasti. Zaviedlo metodiky na stanovenie protilátok proti streptokokovým antigénom (od r. 1958) a u pacientov, u ktorých sa predpokladal vývoj reumatickej horúčky, vyšetrovalo prítomnosť a kon­centrácie antistreptolyzínu O, antiproteinázy a antihyaluronidázy (J. Štefanovič). Takisto analyzovalo pacientov s poruchami imunity a určilo ako prvé v tzv. východnom bloku niektoré vzácne poruchy, ktoré zaznamenali i svetovú pozornosť (Z. Staršia a iní). Kus nenahraditeľnej a namáhavej práce odovzdalo prak­tickým potrebám pokrokovej medicíny, keď sa začalo s transplantáciami tkanív a orgánov. Zaviedlo metódy na určovanie zhody v transplantačných znakoch u prí­jemcu a darcu (Š. Nyulassy, M. Buc). Z tejto problema­tiky sa vyvinul nový úsek medicíny imunogenetika, ktorý je v súčasnosti nosným smerom výskumu Imuno­logického ústavu LFUK. R. 1992 sa Katedra mikrobio­lógie a imunológie LFUK rozdelila na dva ústavy, Mikrobiologický a Imunologický ústav LF UK. Imunologický ústav pokračuje v práci, ktorú tak úspešne rozvíjal jeho predchodca.

Hoci imunológia silne smeruje k spektru biologic­kých a biomedicínskych odborov, ovplyvňuje predo­všetkým lekárske disciplíny, a to humánnu i veterinárnu medicínu. Nové poznatky objasňujú patogenézu mnohých orgánových chorôb, vytvárajú predpoklady pre nové diagnostické a terapeutické postupy. Už v r. 1981 sa v Current Contents (12. október 1981, č. 41,) analyzovali vedecké odbory z hľadiska pokroku a nových poznatkov a imunológia vysoko predbehla iné (imunológia získala koeficient 128, biochémia 84, endokrinológia 74, molekulová biológia 67 a nasleduje farmakológia, bunková biológia, onkológia, fyziológia a virológia). Československá imunológia sa aktívne spoluúčastnila na tvorbe poznatkov o tolerancii (M. Hašek a iní), na štúdiu tvorby protilátok izolovanými bunkami a na regulácii imunity imunosupresívnymi látkami (J. Šterzl a iní).

V skupine M. Haška pracovali odborníci i zo Slovenska (A. Púza, P. Iványi, J. Iványi a P. Démant) a odvíja sa práca aj Š. Nyulassyho a M. Buca a ich spolupracovníkov, ktorí boli zase v úzkom kontakte s imunologickým pracoviskom v IKEM Praha (P. Iványi, V. Hašková, E. Ivašková). V skupine, ktorú viedol J. Šterzl, boli tiež odborníci zo Slovenska (J. Štefanovič a jeho spolupracovníci Z. Staršia, D. Kotulová, M. Ferenčík). Práce oboch skupín priniesli do svetovej imunológie mnoho zásadných poznatkov, ako je podstata trans­plantačných antigénov, štruktúra a funkcie imuno­globu­línov, definovanie indukčnej fázy imunitnej odpovede a stupňov diferenciácie imunokompetentných buniek. Výsledky umožnili ich medzinárodnú konfrontáciu a každých 5 rokov sa konali významné a svetovo akceptované sympóziá v Prahe (1954, 1959, 1964, 1969).

Čs. imunológovia prispeli k vytvoreniu Imunologic­kej sekcie pri SZO (tajomníkom sa stal čs. občan Z. Trnka) a k Intertransplantu (transplantačná spoločnosť socialistických krajín). V mnohých oficiálnych správach sa konštatovalo, že imunológia v ČSR sa úspešne rozvíja v pevných väzbách medzi imunológmi českých a slovenských oblastí, v medzinárodnej spolupráci, medzirezortnej kooperácii a s dobrými vzťahmi medzi pracovníkmi základného a aplikovaného výskumu. Československá imunológia bola stále aj v centre pozornosti kolégií ČSAV a SAV a napokon r. 1980 bola uznaná ako samostatný vedný odbor, čím sa umožnilo získavať vedecké kvalifikačné stupne, a to na úseku humánnej i veterinárnej medicíny a prírodných vied.

Na Slovensku sa imunológii venovala a venuje po­zor­nosť hlavne v rezorte školstva (Katedra mikrobiológie a imunológie LFUK, Ústav imunológie UK, Imunologic­ký ústav LFUK, Farmaceutická fakulta UK, Univerzita veterinárneho lekárstva), Slovenskej akadémie vied (Virologický ústav, Ústav experimentálnej onkológie, čiastočne aj Ústav experimentálnej endokrinológie a Ústav fyziológie hospodárskych zvierat SAV). V súčas­nosti v rámci SAV je veľmi aktívny Neuroimunologický ústav (vedúci M. Novák), ktorý v svojom odbore, pri riešení problematiky Alzheimerovej choroby, patrí k špič­kovým pracoviskám vo svete a rezort zdravotníctva (Katedra klinickej imunológie a alergológie LF SZU v Bratislave, vedúci P. Pružinec). Vznikali i lokálne laboratóriá klinickej imunológie pri fakultných nemoc­niciach a pri Krajských ústavoch národného zdravia a väčších nemocniciach (II. typu); ich nasledovníkmi sú dnes viaceré štátne i neštátne pracoviská klinickej imu­nológie a alergológie. Imunológia bola a je začlenená i do vysokoškolskej výučby hlavne na lekárskych, farma­ceutických, prírodovedeckých a veterinárnych fakultách, ba dokonca v súčasnosti sa vyučuje aj na Technickej univerzite. Pozitívne je, že vyšli aj viaceré učebnice základnej (J. Štefanovič, M. Ferenčík, M. Buc), klinickej imunológie (M. Buc, Š. Nyulassy) a alergológie

(M. Hrubiško, P. Pružinec), ktoré poskytli materiálnu bázu na štúdium imunológie pre poslucháčov vysokých škôl či pre vedeckých, alebo odborných pracovníkov. Na uvedených inštitúciách sa aj odohrával i odohráva tretí, doktorandský systém vzdelávania (predtým ašpirantúra) a špecializačné (postgraduálne) štúdium.

Imunológia na Slovensku rieši niektoré smery porovnateľné so svetovou úrovňou, ale rozvoj mnohých smerov, ktoré vznikajú v ostatnom období, naša imunológia nezachytila. Zvýšenú účinnosť vedeckého výskumu je možné dosiahnuť oponovaním vedeckých projektov a kvalifikačných prác iba odborníkmi, hlavne zahraničnými, a adekvátnym finančným zabezpečením pridelených grantov. Výsledky vedeckého bádania treba merať medzinárodným ohlasom. Žiada sa udržať či nadviazať kontakty s vedeckým centrami s rovnakou problematikou, a to výmenou vedeckých pracovníkov, aktívne sa zúčastňovať na národných a medzinárodných vedeckých podujatiach a pozývať zahraničných odborníkov k prednáškam, diskusiám a oponentúram. Treba vybaviť pracoviská základnou prístrojovou technikou a špecializované drahé prístroje alokovať na pracoviská, kde doterajšie tradície a kvalifikovanosť pracovníkov zabezpečí ich racionálne využitie.


1Od r. 1922 až do odchodu do dôchodku predná­šal aj na Lekárskej fakulty UK, kde v r. 1935 získal profesúru.

History of the Slovak immunology

Ján ŠTEFANOVIČ, Milan BUC
(Z Imunologického ústavu Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, Bratislava, prednosta prof. MUDr. M. Buc, DrSc.)

 

Posledná úprava Streda, 12 Január 2011 09:22  

Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Reklamný prúžok

Partneri

Reklamný prúžok